V našej škole sa odohral moment, ktorý pripomenul, že vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi nekončia odchodom na druhý stupeň. A že škola nie je len o učive. Je o vzťahoch, ktoré pretrvávajú. O povzbudení, ktoré si deti nesú ďalej.
Žiak 9. ročníka Filip K. sa rozhodol vrátiť do triedy svojej bývalej pani učiteľky M. Kecerovej z prvého stupňa, aby jej aj jej súčasným žiakom predstavil svoj vlastný film o Titanicu. Nie obyčajný film – ale dielo, na ktorom pracoval celé roky s obrovským nadšením, trpezlivosťou a odhodlaním.
Jeho fascinácia Titanicom sa začala, keď mal približne osem rokov. Mnohí by povedali, že detské nadšenie časom vyprchá. U neho to však bolo inak. Ani neúspešné filmárske pokusy ho neodradili. Ani chvíle, keď sa niečo nepodarilo. Rozhodol sa, že svoj sen dotiahne do konca – a urobil to vlastnými rukami, krok za krokom. Všetky rekvizity vznikali v jeho detskej izbe, ale s profesionálnym srdcom - stoličky z jedálne, postele z kajút, záchranný čln, detailný model lode, dokonca aj model vraku a ďalšie.
Keď prišiel medzi prvákov, bolo cítiť radosť, úctu aj dojatie. Pani učiteľka videla pred sebou chlapca, ktorý kedysi sedel v jej lavici – a dnes stojí pred deťmi ako tvorca a deti videli, že sny sa dajú žiť. Že aj veľké projekty začínajú malým nadšením. Že vytrvalosť má zmysel. Filipove nadšenie zapálilo u prvákov iskru tvorivosti a pustili sa do kreslenia, plastelínovania a vyrábania Titanicu.